Preskocit navigáciu

2. svetová vojna


V druhej svetovej vojne pracovalo na všetkých frontoch asi 200 000 psov. Nemci v r. 1930 založili veľké školiace stredisko policajných a vojenských psov neďaleko Frankfurtu nad Mohanom. Počas druhej svetovej vojny mali k dispozícií asi 40 000 psov. Dopyt po nich bol tak veľký, že dochádzalo k ich vyvlastňovaniu Wehrmachtom. Psy sa používali prevažne na vyhľadávanie zranených, vyhľadávanie v lavínach a ku koncu vojny v sutinách. Úlohy plnili podobné ako v prvej svetovej vojne. Najobľúbenejším plemenom bol nemecký ovčiak, pokladaný po vojne za nacistický symbol, možno z dôvodu jeho využitia v nacistických táboroch na stráženie, prenasledovanie a zabíjanie väzňov.

Sovietsky zväz použil v druhej svetovej vojne asi 40 000 psov na rôzne účely. V Sovietskom zväze bol už v r. 1924 schválený program využitia psov pre vojenské účely – záchrana ranených, poskytovanie prvej pomoci, spojenie, preprava atď. V r. 1935 sa školenia orientovali aj na zneškodnenie cieľov pomocou bomby. Pes niesol bombu, ktorú po dosiahnutí cieľa uvoľnil zubami a utiekol. Výsledky neboli uspokojivé a tak sa prešlo k obetovaniu psov – najskôr sa cvičili na rôzne ciele, neskôr pre zjednodušenie na tank.

Anti-tank-Dog2 Protitankové psy boli najviac použité v rokoch 1941-42 ako snaha o zastavenie nemeckého postupu na východnej fronte a taktiež z dôvodu nedostatku iných protitankových zbraní. Počas výcviku boli psy držané hladné a jedlo im vojaci umiestňovali pod tanky. Počas boja bola na každého psa pripútaná 10-12 kg mína. Detonátor bol pripevnený na 20 cm vysokú drevenú páčku, ktorá vystupovala nad zviera. Keď pes zaliezol pod nepriateľský tank, páčka sa zachytila o trup vozidla a mína sa odpálila. Pes bol mŕtvy, tank sa znefunkčniť vždy nepodarilo. Psy boli cvičené v skupinách. Prvá skupina asi 30 psov bola použitá na konci leta 1941, ale pretože psy boli cvičené pri vypnutých motoroch, nedošlo k žiadnemu veľkému úspechu, pretože Nemci mali motory zapnuté. Veľa psov, ktoré neboli zvyknuté na hluk a streľbu, ktorou ich zasypali Nemci, začali bežať späť k svojej jednotke, pričom často prišlo aj k výbuchom. Nemci zajali niektorých psovodov aj so psami a keď sa dozvedeli, k čomu psy slúžia, snažili sa zdiskreditovať Červenú armádu prehláseniami, že Sovieti odmietajú bojovať a posielajú namiesto seba psov. Protitankové psy nemali veľký úspech aj z toho dôvodu, že Sovieti ich cvičili pod svoje dieselové tanky a Nemci mali tanky benzínové, ktoré im divne páchli. Sovietske zdroje uvádzali, že sa psom podarilo zničiť niekoľko stoviek nemeckých tankov, ale v skutočnosti to bolo iba niekoľko desiatok. V r. 1942 došlo k obmedzeniu výcviku protitankových psov, pokračoval však až do roku 1996.

V Spojených štátoch, napriek tomu, že Američania mali obrovské množstvo psov, nebolo na začiatku druhej svetovej vojny žiadne školiace centrum a psy často nemali ani základný výcvik. Keď 8.12.1942 vstúpili Spojené štáty do vojny, k dispozícií mali asi 50 ťažných psov z Aljašky a niekoľko desiatok psov z antarktických expedícií. Strach z napadnutia zosilnil požiadavku, aby pobrežie Atlantiku bolo strážené a strážené aj psami. Veľkú zásluhu na rozbehnutí výcvikového programu psov v Spojených štátoch mala chovateľka a vystavovateľka psov Milton Erlangerová. Ako priekopníčka v tejto oblasti založila v januári 1942 organizáciu Psy pre obranu. Následne boli zakladané ďalšie školiace centrá, aj keď mal tento vývoj svoje veľké problémy. Postupom času nebolo potrebné stráženie pobrežia, výcvik sa teda viac zameral na konkrétnu misiu pre ofenzívnu taktiku – napr. stopovanie, výzvednú činnosť, spojovaciu a kuriérnu činnosť alebo ako nosičov poštových holubov. Psy si museli zvyknúť na streľbu, hluk nákladných a osobných vozidiel, nosenie plynových masiek atď. Na jar 1943 boli skúšobne poslaní do Pacifiku a výsledky z napr. Nové Guinei boli veľmi priaznivé. Dokázali varovať pred nepriateľom až do vzdialenosti 1 km a ukázali sa ako vhodní pre prieskum a do bojových hliadok. Ich výcvik sa však musel zamerať na odolnosť proti hluku delostreleckej paľby, ktorej sa veľmi báli. V novembri 1943 sa začali používať na detekciu skrytých predmetov v zemi. Nácvik prebiehal tak, že pri nájdení drôtu alebo pasce dostal pes ľahký elektrický výboj, aby sa naučil, že skryté predmety mu môžu ublížiť. Týmto spôsobom sa naučil skrytý predmet detekovať, ale pritom zostať od neho na 1-4 kroky bezpečne vzdialený. V severnej Afrike však psy neboli úspešné – nedokázali dobre detekovať nemecké mínové polia. A to z dôvodu, že neboli vycvičené, aby lokalizovali zakopanú muníciu, ale aby dokázali nájsť pôdu prekopanú a prehrabanú človekom pri kladení mín. 20 až 30% mín zo zamínovaného poľa nenašli, čo bolo veľké riziko. Vtedy ešte nikoho nenapadlo, že psy by dokázali čuchom detekovať chemikálie obsiahnuté priamo v mínach.

Námorná pechota Spojených štátov začala vo veľkom využívať dobermany, ktorí dostali prezývku diabolské psy a používali sa na zabíjanie nepriateľa, na stopárske a kuriérne činnosti. Boli v závislosti na dĺžke svojej služby povyšované od slobodníka až po práporčíka. Ťažné psy /husky, malamuty, bernardýny/ vykonávali vyhľadávanie a záchranné operácie alebo nosenie ťažkých
nákladov v severných oblastiach bojov.

V boji proti Japoncom sa pes ukázal ako veľmi dobrý pomocník vo veľmi náročných tropických podmienkach. Uvažovalo sa tiež, že sa vytvorí armáda „demolačných vlkov“, teda psov, ktoré by samovražedne zneškodňovali bunkre s výbušninou pripevnenou na chrbtoch. Údajne sa od tohto použitia psov v americkej armáde upustilo. V boji sa tiež bolo treba obávať použitia otravných plynov. Boli vyrobené plynové masky a typ M6-12-8 sa stal štandardným typom v auguste 1944. Vážil 1 ¼ kg, mal pevné očnice a prekryl celú psiu hlavu.
Americkej námornej pechote v boji proti Japoncom v rámci programu K-9 pomáhali čaty vojenských psov zvyknutých na prostredie džungle. Upozorňovali pri postupe do vnútrozemia ostrovov na nepriateľské pozície, lokalizovali postavenia nepriateľských ostreľovačov, útočili na nepriateľa a dosiahli veľa úspechov. Čaty vojenských psov armádnej a námornej pechoty od r.1944 vykonali tisíce patrol po celej operačnej pacifickej oblasti. Vysoká vlhkosť vzduchu a teplota často spôsobovali poruchy vysielačiek, takže kuriérne psy zostávali jediným možným spôsobom spojenia. Psy boli využívané na zabezpečovanie pozorovacích a vyčisťovacích operácií pri vyhľadávaní skrytých tunelov a bunkrov. Plemeno doberman sa časom ukázala ako nevhodné pre bojovou službu pre svoj veľký temperament, podráždenosť a nervozitu. Zato nemecký ovčiak obstál excelentne.
Na európske bojiská po vylodení v Normandii bolo odoslaných sedem čiat vojenských psov určených pre plnenie kuriérnych a stopárskych úloh a jednej čaty, ktorá pozostávala iba z „mínohľadačských“ psov. Pešie jednotky v boji proti Nemecku však psy nevyužívali efektívne. Unáhlene ich vrhali do stredu ťažkých bojov. Ani všeobecné podmienky neboli prajné - v blate a snehu nemohli nič vyčuchať a v otvorenej krajine boli ľahko spozorovateľní. Tiež rýchlo sa presúvajúce vojenské sily neposkytovali stopárskym psom vhodné prostredie a iba málo veliteľov vedelo ako s nimi zaobchádzať a ako ich účinne využívať. Psy boli väčšinou odsunuté do tyla, kde vykonávali strážnu službu a strážili vojnových zajatcov. Pár psov sa ale zúčastnilo niekoľkých vzdušných výsadkových operácií v Európe a to tak, že do boja zoskočili padákom.

Po vojne boli psy precvičené tak, aby sa mohli vrátiť do civilného života. Alebo boli k dispozícii organizácii slepeckých psov, vojenským organizáciám ako maskoty, psovodom, pôvodným majiteľom alebo boli poskytnutí na predaj. Záujem bol veľký. Od r. 1945 sa stal nábor psov do armády na celý život – psy už neboli z vojenskej služby prepúšťané do civilu. Program výcviku psov však zaznamenal úpadok. V studenej vojne sa očakával nukleárny konflikt, kde by psy užitočné veľmi neboli. Do doby kým začala vojna v Kórei existovala v Amerike jediná aktívna čata stopárskych psov 26. pešej čaty vo Front Royal vo Virgínii. Psy sa získavali priamo od chovateľov a orientácia bola na spoľahlivé nemecké ovčiaky. Zaisťovali stráženie a obranu vojenských základní a skladov.

Veľká Británia oficiálne zahájila program výcviku vojenských psov dva roky po invázií Nemcov do Poľska. Psov bol nedostatok, avšak obyvateľstvo ochotne zapožičalo armáde svojich miláčikov. Pre výcvik sa ukázalo vhodných asi 3 500 psov. Psy boli predovšetkým testované na plachosť a odolnosť voči hluku zbraní. Vycvičené boli následne najmä na doručovanie správ, vykonávanie nočných hliadok, stráženie a označenie nepriateľských pozícii. Jedným z plemien, ktoré Angličania využívali, boli Airedalské teriéry. Toto plemeno nebolo favoritom britských vojsk pre svoju rýchlosť, ale pre svoju spoľahlivosť. Výcvik prebiehal tak, že najskôr bol pes priradený ku školiteľovi asi na 2 týždne, aby sa naučil jednoduché príkazy. Potom bol priradený ku dvom trénerom. Pes bol napríklad posielaný medzi obidvoma trénermi na dlhšiu a dlhšiu vzdialenosť, aby našiel základňu, veliteľstvo a podobne. Tréneri cvičili psa 6 týždňov, na vzdialenosť až 8 kilometrov. Doručovanie správ sa cvičilo tak, že pes mal správy uložené v koženom púzdre na krku. Keď mu bolo púzdro založené, pes musel vedieť, že má hneď vyštartovať a po doručení správy sa mu púzdro muselo okamžite zložiť, aby pes vedel, že je v cieli. Pes v patrole musel vyčuchať ľudský pach a ukázať smer, z ktorého vanie. Musel pracovať ticho a vždycky iba v noci. V pevnom obrannom postavení pes varoval zakaždým, keď sa niekto priblížil – až do vzdialenosti 80 metrov, čo bolo výhodné obzvlášť pri obrane guľometných alebo iných bunkrov. Po vyškolení bol pes odvelený k niektorej jednotke a pridelený novému pánovi.
Z plemien sa používal nemecký ovčiak, spomínaný airedale, boxer, kólia, bulteriér, labrador, retriever. Psy boli vyškolené a pripojené k RAF na stráženie letísk a iných vojenských zariadení. V r. 1940 úspešne pracovali vo Francúzsku, potom v severnej Afrike, pri sicílskej a talianskej invázii. Odvážne tiež zachraňovali obyvateľstvo z trosiek domov, horiacich domov, pomáhali pri záchrane letcov.

Druhá svetová vojna nebola len začiatkom amerického programu K-9, ale tiež koniec jednej éry. Celé úsilie o zapojenie psov do plnenia vojenských úloh bolo odštartované ako experiment iniciovaný niekoľkými civilistami. Veľa zo skúseností získaných počas druhej svetovej vojny budú znovu využité v priebehu konfliktu v Kórei a nezabudnuté počas vietnamskej vojny. Pre psy samotné sa podmienky zmenia dramaticky, pretože v budúcnosti sa stratí záujem civilistov angažovať sa v tejto oblasti. Počnúc rokom 1945 sa z náboru do armády stane celoživotné povolanie.

Skočiť na menu


Share